Sú dni a dni….
Dni, kedy je všetko fajn, kedy som veselá a šťastná, kedy spievam a tancujem od rána, kedy som vysmiata a teším sa z rána, svetla, slnka, trávy, mojich detí, z toho, že uvarím dobré jedlo, že si poupratujem a že mi vonia domov čistotou a dobrým upečeným koláčom ako od mojej babky. A sú dni, keď len pozerám do blba, keď si pustím pomalé smutné a melancholické pesničky, kedy sa mi chce plakať a ja nevidím nič… Nevidím svoju budúcnosť. Žiadne ciele.
Každého, teda aspoň mňa, ťahala dopredu moja túžba po tom byť niekto. Byť lepšia, byť múdrejšia, byť šikovnejšia, byť niečím, niekým…Dorobiť tamto, začať hento, ísť ďalej, stále niečo robiť, hnať sa po úspechu, uznaním, po tom, aby ma ľudia brali, aby si ma vážili, aby ma poznali. Jeden cieľ, druhý cieľ, tretí cieľ, štvrtý, piaty….a teraz? Nevidím žiadny.
Sú dni a dni…
Sú dni kedy sa samej seba pýtam ako ďalej. Prežívam ten istý deň stále dookola. To isté ráno, tie isté raňajky, tie isté slová, mlčanie i milovanie. Prežívam… ja nežijem. Nežijem tak ako som si ja predstavovala. Chápem a viem, že asi nikto nežije tak ako si predstavoval v detstve a v dospievaní, chápem, že sú okamžiky v našich životoch, ktoré nám pozmenia našu cestu, prídu nám do cesty prekážky a bariéry, ktoré sa snažíme premôcť a zase si nastavíme ciele, na to, aby sme tie prekážky prekonali, dostali sa z nich, aby nám bolo lepšie.
Chcem sa niekam posunúť a nemám kam!!! Nemám možnosť, nemám ako, nemôžem, lebo….lebo je tu milión lebo….
Keď vidím na starých fotografiách, starých videách aká som bola naozaj šťastná, aké som mala krásne detstvo, bezstarostné…kde som bola milovaná… toto hranie sa na šťastie, na to aby ľudia nevideli, čo sa vo mne skrýva. Na to, že mám v srdci obrovský žiaľ, že v noci, keď zaspávam sa mi kotúľajú slzy po lícach, že ma bolí predstava na budúcnosť, na nás. Na náš život.
Sú dni a dni…
Keď je v dome veselo, plno ľudí, ľudia sa smejú a bavia, zabávajú a ja sa cítim byť osamelá. Keď sa nemáš na koho večer zvaliť, oprieť si hlavu, povedať svoje sny, povedať, čo chceš povedať, to čo si myslíš a nemáš komu sa vyžalovať, cítim sa byť sama, nemám prístav, nemám bójku v mori, v tom rozbúrenom mori, v mojom vnútri, v mojich pocitoch, nemám to rameno, na ktoré sa môžem oprieť, nemám ruku, ktorú môžem stískať, nemám pery, ktoré by som mohla bozkať, nemám človeka, s ktorým by som tancovala životom. S ktorým by som chcela tancovať v daždi, s ktorým by som plakala, s ktorým by som sa smiala, s ktorým by som zdieľala moje myšlienky, s ktorým by som chcela preletieť svet na krídlach lásky, s ktorým by som chcela utekať maratón do konca života. Ktorý by tu bol…bol pre mňa….Takú aká som, bez falošných úsmevov, bez falošnej rodiny, bez falošných priateľov, len taká aká som, taká, aká som prišla na tento svet, ako ma moja rodina tvorila, ako ma moje osobné tragédie a osobné bolesti vytvorili.
Sú dni a dni…
Bojím sa…bojím sa starnutia, bojím sa, že čas, ktorý ostáva v nás je málo na splnenie snov, ktoré som mala. Chcela som sa naučiť na hrnčiarskom stroji, aby som si modelovala z hliny hrnčeky, chcela som sa naučiť poznať všetky vína a degustovať všetky odrody hrozna, chcela som po jednom okúsení poznať aký to je ročník, chcela som vedieť hrať na klavíry, hrať krásne melódie, hrať na husliach ťažké party, chcela som byť dobrou mamou, ktorá naučí svoju dcéru všetky chutné recepty po mojej babke. Chcela som jej ukázať, kde som chodila do školy, chcela som s ňou chodiť na manikúru, na jej prvú úpravu obočia, chcela som jej kupovať šatičky pre jej bábiky, chcela som s ňou mať babské večeri, chcela som, aby mi moja dcéra rozprávala o všetkých frajeroch, aby sa mi nebála povedať, kto sa jej páči, o koho má záujem, chcela som ju vidieť na je stužkovej, ja by som tam sedela vedľa ďalších rodičov a bola na ňu hrdá. Rástla by som s ňou. S jej múdrosťou by som múdrela aj ja, s jej životom by som sa stávala lepším človekom, chcela som, aby som ju videla v svadobných šatoch, aby sme si zatancovali na jej narodeninách, aby som jej pomáhala zaviazať viazaničku, aby som jej dávala požehnanie pred oltárom, pred pánom Bohom, chcela som, aby som videla moju vnučku alebo vnuka, narodeného zdravého v perinke, perinke, ktorú som schovávala tridsať rokov a teraz ju bude mať moje vnúča. Chcela som ju vidieť, ako odchádza do vlastného, chcela som zostarnúť s myšlienkou, že ona je moja budúcnosť, že ona už vie všetko čo ja, ba ona je múdrejšia ako ja, ona vie oveľa viac ako ja, je lepším človekom ako ja, a ja som jej odovzdala všetko čo som mohla a vedela, a keď budem stará a sedieť na priedomí nášho domu, s paličkou v ruke sedieť na stoličke pri múre domu, tam presne ako sedela babka s dedom, potom už len dedo, tam kde sedávala moja mama, ako budú popri mne pobehovať moje pravnúčatá a ja budem len v tichosti spomínať na to, ako to všetko bolo, keď som bola mladá a budú mi tiecť slzy šťastím, nebude mi ľúto, že odchádzam, lebo budem vedieť, že tam niekde na druhej strane ma už čakajú, všetci tí, ktorých som milovala, lebo tu som nechala kúsok seba, ktorý bude ďalej žiť v ďalších generáciách, odchádzam spokojná a šťastná.
Sú dni a dni….
Dni, kedy si uvedomím, že toto nikdy neuvidím. Toto sa nikdy nestane…
Hlasité předčítání
